Whatever Makes You Dance
Za štvrťročie svojho života som mala počas dlhšieho či kratšieho obdobia nasledovné kapely ako moju absolútnu jednotku a pokúšala sa s nimi kontaktovať:
- Kelly Family (1997-1999). Pokúšala som sa im poslať scenáre a grafické vizualizácie na videoklipy, bohužiaľ sa asi niekde stratili medzi tonami ľúbostných listov od streštených puberťáčiek.
- The Corrs (1999-2002). Chcela som, aby moja stránka Corrs? Of course! dostala punc oficilaity pre SR a ČR a bezúspešne rokovala s vydaveteľstvami od úrovne republiky až medzinárodnej. Mali to na háku. Z teamu oficiálnej stránky ma takmer poslali, s prepáčením, do prdele.
- Blackmore's Night (2002-2005). Vzhľadom na to, že ich oficiálna stránka od roku 2000 či 2001 nezmenila vzhľad a zaspala dobu, ponúkala som im webdesign. Majú to na háku, odpoveď veškerá žádná.
- Capercaillie (2006-2008). Doteraz nechápem prečo, ale s touto skupinou som sa nikdy nepokúšala kontaktovať.
- Ceili Rain (od roku 2008). A tu sa to začína...
Ešte sa mi nikdy nestalo, aby som zažila taký vrúcny a priateľský kontakt k fanúšikom, ako má
Ceili Rain. Bob (stručnejšie) alebo Bill (obšírne) odpovedali na každučký e-mail a bolo vidieť, že to nie je len formalita zo slušnosti. Ba čo viac, momentálne s Billom a PR managerom
festivalu LUMEN plánujeme koncert
Ceili Rain v rámci
festivalu.
(zatiaľ nič nie je isté, prečítajte si, prosím, výzvu na úvodnej strane).
A tak v zasnených myšlienkach, že by moja
najobľúbenejšia kapela prišla na Slovensko, mala tu koncert a ja by som sa po koncerte so všetkými stretla, píšem aj recenziu na jej - zatiaľ posledný - štúdiový album. A vopred sa ospravedlňujem za zaujatosť:-)
Album "Whatever Makes You Dance" vyšiel v roku 2006 a ani tentoraz nesklame všetkých tých, čo očakávajú tú dokonalú a neopakovatľnú zmes rocku, folku, gospelu... husličiek, gájd a gitár. Na rozdiel od všetkých predošlých tú radosť zo života, aká je pre
Ceili Rain tak typická, miestami zatieňuje duch vojny na Blízkom Východe. V niekoľkých piesňach sa totiž spomína... a sú to mimoriadne silné okamihy... Ale to už opäť predbieham:-) Tak, pekne po poriadku:
Na začiatok nás roztancuje rovnomerná
Whatever Makes You Dance. Budete prekvapení, aký falzet dokáže Bob vytiahnuť:-) Je, klasicky, o radosti, optimizme, ako aj závistlivcoch, ktorí práve túto radosť a elán zo života závidia. Ale najmä, je to vyznanie lásky "do koča aj do voza":-)
Krásne hudobné vyznanie viery nájdeme v "pecke"
Like Jesus Did. Je dôkazom toho, že všetko sa dá povedať aj "ľudskou" rečou bez nadnesených pátosov:-) Bob si vzal "na paškál" všetkých hašterivcov či pesimistov - teda "zlodejov radosti" - v piesni
Joy-Robbers. Či sa pohádate s kamarátom, či do vás nabúra nepozorný vodič alebo celé okolie vás nenechá snívať - nenechajte negatívne, aby Vás opantalo.
"Bože, odpusť mi, že si tak zúrivo bránim svoju radosť..." K tomu si dobre zaujúkame a hneď zaženieme každú náladu pod bodom mrazu!
Jedna z najsmutnejších piesní
Ceili Rain -
Kneeling - sa začína slovami
"You ask me what I think of the war /
You ask me what I think it was for / You ask me what I think of our policies / My position - my only position is kneeling..." Je z nej cítiť, ako "obyčajní" Američania vnímajú nezmyselnosť vojny, ktorú v ich mene vedú politici. Nakoniec sa rozvinie do krásneho gospelového zboru a človeka až mrazí...
Napriek tomu, že sa objavila až v roku 2006, je
Window In The Wall starinka, ktorú Bob napísal ešte niekedy v roku 1991. Jej svižné a svieže aranžmá však z nej robí nadčasovú pieseň:-)
Nasleduje úžasný, mnou milovaný lovesong
Shush, na ktorom som bola istý čas závislá:-) Neodolala som ani tentoraz a dala o niečo dlhšiu ukážku. Zvláštne, že aj tu poukazuje Bob na pesimistov (a možno aj neprajníkov):
"But some folks are scared / to see me love that much / They tell me keep it to myself...". Celý
text Vám všad dá ucelený obraz na túto "pjesonku", ktorá určite bola prapôvodne napísaná pre Lindu:-)
O konzumnej spoločnosti, ktorá zostáva zaslepená víziou bohatstva, a aj o Jessice Simpson sa spieva v rockovej "pecke"
I Treasure You. V podobnom duchu ako pieseň
Call Home z albume
Say "KAY-lee" je príhovor otca synovi -
I'm Not Dude, I'm Dad. Otec možno staromodný, ale držiaci sa zásad a hodnôt... a najmä milujúci. Strhujúce sólo pre Boba a jeho klavír.
Tak. Prosím pozor. Nasleduje jedna z najlepších piesní, aké kedy
Ceili Rain vôbec nahrali. Ako by sa zmenil postoj ľudí k viere, keby bol Boh z čokolády? Teda
If God Was A Chocolate? Čo keby ste dostali za každý dobrý skutok tyčinsku Snickers a za modlitbu, aby sa skončila vojna na Blízkom Východe, by vás za odmenu čakalo čokoládové fondue? Povedané slovami Boba Halligana:
"Keby bol Boh z čokolády, všetci by Ho zbožňovali a chceli. Pravda je však taká, že Boh je z brokolice, špargle a z bylinkového čaju. Všetko to, čo je prospešné pre naše zdravie, ale nechutí práve božsky":-). Nuž, stretla som sa s pozitívnymi aj rozporuplnými reakciami na túto pieseň:-) Jedni boli nadšení, iní povedali, že je to trúfalosť. Ja neviem, ja som z nej "navětvi". Vy ostatní si rozhodne pozrite
text a skúste porozmýšľať... A ak sa už rozhodneme pre špargľu a brokolicu, treba "jej" povedať aj "áno": Pieseň
Say Yes To You je na to akoby stvorená! Jednoduchá, a pritom úprimná a výstižná...
Typickou modlitbou v štýle
Ceili Rain je
Shut Up and Pray. Viera sa dá prežívať v radosti spolu s priateľmi, radosť zo života to, ako ho žijeme - to je naša modlitba. Potom niet divu, že chalani z
"Kejlí" sú takí pohoďáci:-)
Album sa končí trojicou viac-menej smutných, dojímavých piesní, z ktorých je každá úplne iná, ale nútia človeka zastaviť sa a zamyslieť.
Breastplate of St. Patrick je taktiež modlitba, ale výsostne súkromná, pre chvíle, kedy je človek iba spolu s Bohom. Z
Die Trying mi vždy naskakujú zimomriavky. Orientálna molová melódia so zvýšenými poltónmi a množstvo iných "fintičiek" tvoria fascinujúci sound. Najvýraznejšie poukazuje na nezmyseľnosť vojny na Blízkom Východe z pohľadu troch ľudí: Radikálneho moslima - džihádistu, ktorý ide spáchať samovražedný atentát v boji proti neveriacim - ale prosí o odvahu... Amerického desiatnika, ktorý sa nachádza uprostred bojov, má strach a píše list matke... a veriacej ženy, ktorá má strach pri pomyslení na vojnu - a tiež prosí o odvahu. Kým som si neprečítala
text, nevedela som, čo všetko sa v tej piesni skrýva...
Na záver Bob porozpráva príbeh bohatého riaditeľa veľkej spoločnosti, ktorého život však nie je zďaleka ideálny...
Truth Or Trouble vyznieva miestami až agresívne, ale je pravdivá. Úprimne, koľko takých Johnov poznáte?
Ceili Rain sú jednoducho fenoménom po stránke hudobnej - dokážu pospájať nespojiteľné, no najdôležitejšie je ich posolstvo. Nech slúžia každému ako vzor ľudí, ktorí vedia, čo to je milovať život, milovať Boha a každý deň prežívať ako oslavu... a to ostatné potom príde samo:-)