Songbook 2
Vážené dámy, vážení páni, milé dietky... Štylistikou a rétorikou nápadne príbuznou tej, ktorou je typická "kmotrička"
Adrianka nie nadarmo začínam recenziu niečoho, čomu sa hovorí "album roka 2008".
Adriana je totiž spúšťačom jedného veľkého bezvedomia menom
Cécile Corbel, ktoré sa začalo niekedy na jar 2007. Moji verní čitatelia z prvých dvoch recenzií určite poznajú genézu celej kauzy, preto nebudem opäť omielaľ notoricky známe fakty, prestanem s kvetnatým jazykom (alebo sa o to aspoń pokúsim) a prejdem k jadru weci:-)
Keď som minulý rok kontaktovala
Cécile Corbel a povedala jej, že už sa neviem dočkať, kedy vyjde "Songbook 2", netušila som, že sa zo mňa stala veštkyňa Pýthia:-)
Ryšavá víla pokračovala v už raz začatom názvosloví a keď sa začalo šuškať kde-tu, že na jeseň 2008 uzrie svetlo sveta "Songbook 2", moje uši sa razom premenili na dva satelity a prsty, behajúce po klávesnici, na zvedavých prieskumníkov. V polovici októbra 2008 ponúkla
Cécile možnosť predobjednať si jej nový album, ktorý mal naplánované oficiálne vydanie na 17. novembra 2008. To som si nemohla újsť a ihneď som vyplnila internetovú objednávku napriek tomu, že cena CD bola na pomery, ktoré som si rokmi zvykla vďaka eBay, riadne vysoká... tu som však neváhala.
A potom sa to stalo. V utorok 18. novembra 2008 ma už čakala v poštovej priehradke vytúžená obálka s pečiatkou francúzskej pošty a v nej "kniha piesní č. 2" aj s osobným venovaním
slečny Cécile priamo mne... Napriek tomu, že ten týždeň bol mimoriadne bohatý na prísun nových CD (v rovnaký deň prišiel
nový live album Moyi Brennan, deň na to rozlúčkový "trojsingel" od Delirious? a v piatok aj dlhoočakávaný a raz stratený
vianočný album od
Loreeny McKennitt), všetky zostali v hanbe:-)
Cécile za tie dva roky urobila úžasné pokroky a jej hudba je dokonalosť sama. Je jedinečná, strhujúca... s máločím som sa dokázala v poslednej dobe stotožniť, ako práve s ňou
(asi začínam byť príloš náročná:-)... V porovnaní s
predchádzajúcim albumom je autorkou väčšiny piesní a potvrdzuje, že napriek svojmu mladému veku má na kelstkom hudobnom nebi už svoju pevnú pozíciu...
Úvodná
Mary je príbehom o anglickej pirátke Mary Readovej. Už prvé tóny sláčikov (s výrazným cellom) a čembala ma očarili... Áno, áno, po tomto moja hudobná dušička pišťala... Toto JE môj album roka 2008! Nasleduje balada
Lovers' Farewell, ktorej názov hovorí za všetko. Pôvodne to mala byť inštrumentálka, nakoniec však Jimmie O'Neill zo skupiny The Silencers napísal
text a spolu s
Cécile si aj zaspieval. Kam sa hrabú všetky sladké hollywoodske duetá... Pche!
Rozkošná pieseň
Sweet Song naozaj evokuje spev slávika, tak ako sa hovorí v
texte... Je milá, hravá a vzletná... Úplným protikladom a ešte väčším bezvedomím je hudobná búrka
En la Mar. Jedna strana mince je hudba - strhujúca... sláky, cello, bicie, elektrické gitary... druhá strana je
text (dovolila som si zopár gramatických opráv v porovnaní s textom v booklete). Už španielčina sama o sebe je vášnivý jazyk. No čo poviete na toto?
"Dame tu mano paloma / Para subir a tu nido / Maldicha que duermes sola / vengo a dormir contigo..." - v preklade asi toľko:
"Podaj mi ruku, holubička / Aby som vyliezol až do Tvojho hniezda / Zlé jazyky vravia, že spávaš sama / A tak budem spať s tebou..." Piesne lásky nemusia byť len sladké a gýčové... láska je aj búrka, vášeň a ióny vo vzduchu, keď morské vlny udierajú pobrežie a len pevný maják tam stojí, aby všetkým udával smer a dával svetlo...
A opäť láska na mnohé spôsoby - mimoriadne komplikované príbehy, paralely, ktoré tečú jeden vedľa druhého v piesni
Painted Veil... rozdielne a podobné zároveň... Nasleduje tradičná írska pieseň
I See The Great Mountains, ktorá odráža smútok írskych emigrantom za ich vlasťou...
Cécile jej opäť vdýchla svoju neopakovateľnú pečať jedinečnosti a tak nech sa niekto opováži hovoriť o odrhovačkách, lebo mu uši dolámem!:-)
Asi najtemnejším miestom na albume je pieseň svojím názvom a
textom tomu plne zodpovedajúca -
La fille damnée, teda "Prekliata dcéra". Nástojčivý rytmus a sugestívne hlasy... teraz, keď píšem tieto slová, je o päť minút polnoc... až sa začínam báť:-) Preto rýchlo prepínam na inštrumentálku
Innocence. Teraz je na každom z vás, aby si k nej predstavil svoj vlastný príbeh...
Prvou lastovičkou z nového albumu, ktorá sa objavila ešte dakedy v lete, bola pieseň o dievčine, ktorá utiekla od rytiera za pomoci tajomných kúziel...
Sans faire un bruit. Už vtedy dávala tušiť, že
Cécile nás nesklame. A nesklame nás ani ďalšia zaručená kombinácia - originálne aranžmá tradičnej škótskej piesne
(tentokrát o morských vílach:-) v podaní
Cécile a jej hudobníkov.
The Great Selkie Začína jemne, nenápadne, ale zrazu sa "zvrtne" a je to opäť tak strhujúca pieseň, že neverím vlastným ušiam a prežívam ďalšie hudobné bezvedomie...
Och, prečo už len dve piesne do konca? Keď vždy sa zdá, že dobrého býva tak málo... Viac než dobrou je aj
Raggle Taggle Gypsy - príbeh dámy, ktorá utiekla s tulákmi radšej, než by sa mala vydať za bohatého lorda. Skvelé, skvelé... a to si, prosím, nemyslite, že som zaujatá! Dvanástou piesňou na rozlúčku je hymnus
Corpus Christi Carol.
(Napriek tomu, že mi Adriana vysvetľovala, čo je stará angličtina, doteraz mám v tom maglajz. Pôvodne som na tomto mieste hrdo zahlásila, že konečne chápem, čo stará angličtina je a že text tejto piesne je písaný práve v tomto prapodivnom jazyku:-) Deň po uverejnení recenzie ma upozornila Anka, že toto je STREDNÁ angličtina... Takže to stále nechápem a odteraz sľubujem, že nebudem už nikdy fušovať lingvistom do kapusty, obzvlášť, keď som nimi obklopená zo všetkých strán:-)
Bretónska víla
Cécile Corbel dokázala výnimočné - dva roky po sebe sa jej albumy stali mojím "albumom roka". V roku 2007 to bol
Songbook 1 a rok na to "Songbook 2"... Pozerám na hodiny, je 00:20 a ja som šťastná, že som zvládla podeliť sa s Vami všetkými o niečo výnimočné... o kus svojho hudobného JA...